Pošahanci, či politický zázrak

Autor: Martin Fecko | 25.2.2016 o 8:13 | Karma článku: 7,07 | Prečítané:  1463x

Každý z nás je súčasťou nejakého veľkého príbehu. Ja som sa do jedného takého dostal v roku 2009. Bol to príbeh o neštandardnom vstupe do (ne)štandardnej politiky...

 

Ako sa to u mňa začalo s politikou? Musíme sa vrátiť do dávnejšej aj nedávnej minulosti.
Ak by mi niekto v roku 2009 povedal, že o tri roky na politickej scéne Slovenska nebude p. Mečiar a p. Slota, tak mu poviem, tebe asi šibe, veď sú takí zabetónovaní, že sa to nedá. A div sa svete! Prešli voľby do NR SR v roku 2012 a nie sú tam! Náhoda, omyl, zázrak? Ja tvrdím, že zázrak a, ako sa hovorí, snaž sa človeče, aj Pán Boh ti pomôže. 
V roku 2009 to všetko začal Igor Matovič. A ako sa to začalo u Martina Fecka? 
Za všetkým hľadaj ženu, takže aj tentoraz to bolo cez moju manželku Máriu. Žijeme v rodinnom dome, v ktorom máme aj krb. Kuriča robím ja. V októbri 2009 nám začali chodiť noviny Prešovsko-Sabinovsko z Region Pressu. Mária mi dala tieto noviny a upozornila ma na článok na poslednej strane, kde nejaký pán Matovič zaujímavo opisuje svoj postreh a je vraj na strane obyčajných ľudí. Prečítam… dobre… a poď ho podpáliť ich a rozložiť oheň v krbe. O týždeň noviny zase prišli, Mária ma upozornila na ďalší článok, znovu som ho prečítal, vzal na vedomie… a opäť s novinami do krbu. Na ďalší týždeň sa to zopakovalo. Nedalo mi to a pánu Matovičovi som poslal mail, že mu ďakujeme, že na Slovensku existuje človek, ktorý píše pravdu a ktorého myšlienky sa zhodujú s tým, ako zmýšľa moja rodina. A pán Matovič sa asi po týždni ozval, že ďakuje za našu reakciu a že ide zbierať podpisy pod referendum, takže ak sa chceme s ním stretnúť, 12. decembra 2009 o 20.00 hod. bude v Katolíckom kruhu na Jarkovej ulici v Prešove. 
Pozreli sme sa, aký je to deň. Piatok večer. Super, ďalší deň je sobota, netreba ísť do práce, rozhodnuté, pôjdeme na stretnutie s pánom Matovičom. V hlave mi začali víriť myšlienky: nejaký Matovič, čo tvrdí, že je na strane obyčajných ľudí, ide zbierať podpisy na referendum, možno ide aj do politiky… Ako takýto človek príde na stretnutie? S bodyguardmi, na čiernej limuzíne? Priletí vrtuľníkom do Nižnej Šebastovej (ako to mal vo zvyku pán Slota ) a stade ho privezú na stretnutie? Neviem.
Neradi s manželkou meškáme, ak niekde máme byť na stanovený čas, tak sme prišli do Katolíckeho kruhu už o 19.45 hod. Stojíme vo vestibule a začíname sa schádzať – starší, mladší, väčší, menší, spolu dvanásť ľudí. Aj sa debatuje, aj nie – ako cudzí ľudia, ktorí sa prvýkrát vidia. Bolo asi o päť minút osem, keď nám jeden nižší pán povedal, že on má na starosti miestnosť a že pán Matovič ide z Košíc a bude meškať, či počkáme. Samozrejme, počkáme, kvôli nemu sme tu prišli. Dobre, stále 12 ľudí, nikto neprišiel ani neodišiel, rovnako čakáme aj my. 
Keď bolo asi desať minút po ôsmej a ten pán, ktorý zodpovedal za miestnosť, oznámil, že pána Matoviča môžeme čakať aj tam, kde bude diskusia. Vtedy som reagoval, že dobre, aj keď pán Matovič tu ešte nie je, nemusíme ho čakať vo vestibule. Keď som to dopovedal, pán, čo stál pri mne, poklepal ma po pleci a povedal, že on je Matovič. Pozriem naňho, mladý chlap, obyčajné rifle, sveter… Hovorím mu, pán Matovič, tak u mňa máte vstup medzi obyčajných ľudí par excellence, klobúk dolu. 
Odobrali sme sa teda do miestnosti a začala sa debata, ktorá trvala do pol druhej po polnoci. Pán Matovič sa začal každého rad radom pýtať, kto sme, kde robíme a ako vnímame pojem obyčajní ľudia. Všetci sme sa vyjadrili a z jednotlivých odpovedí sa hneď dalo usúdiť, kto je akého politického razenia. Nakoniec prišiel rad aj na pána Matoviča. Odpovedal, že je z Trnavy a zamestnáva 275 ľudí. Hneď prvá otázka, ktorú sme mu položili, sa týkala financií – čo vytuneloval, sprivatizoval, rozkradol? Reagoval vyrozprávaním svojho podnikateľského príbehu – ako mu v roku 1996 zomrel otec (najväčší sponzor KDH v Trnave) a ako rodina uvažovala, či peniaze, čo po ňom zdedili, použijú na kúpu bytu pre Igorovu sestru alebo sa pustia do podnikania. Bývanie sestry sa vyriešilo ináč a peniaze sa dali do podnikania. Igor Matovič ešte ako študent na vysokej škole sa spolu so svojím bratrancom Jozefom Viskupičom rozhodol podnikať v distribúcii bezplatných reklamných novín. V Nemecku kúpili tlačiarenský stroj, tam ho rozobrali, potom previezli na Slovensko a začali podnikať. Tak vznikol Region Press. Začalo sa im dariť, v tejto oblasti boli prvou lastovičkou na Slovensku a tých 275 ľudí, čo zamestnával, vlastne tlačili a distribuovali tieto reklamné noviny. Spomenul, že sa mu darí a nemá problémy s financiami, no už sa nemôže pozerať, ako politici zbedačujú a okrádajú obyčajných ľudí na Slovensku, a preto chce ísť do referenda. Hovorím, dobre, pán Matovič, vysvetlené. 
Debatovalo sa ešte o všetkom možnom, pričom pán Matovič skonštatoval, že ide bojovať proti Mečiarovi, Slotovi a Ficovi. Nakoniec sme si vymenili kontakty, rozdal nám podpisové hárky a poprosil o spoluprácu. Rozchádzali sme sa okolo pol druhej po polnoci a pán Matovič mne a manželke dokonca ponúkol odvoz domov. Poďakovali sme sa, ale, samozrejme, odmietli sme, veď máme vlastné auto a sme tu doma, prečo by nás mal on voziť. Pán Matovič ešte potom išiel na také isté stretnutie s ľuďmi do Popradu. 
Úlohy boli rozdelené, stretnutie splnilo svoj účel a my sme začali zbierať podpisy. Po vianočných sviatkoch sme mu zaslali, ak sa nemýlim, okolo 300 až 400 podpisov na príslušných hárkoch. Tešili sme sa, že sa ľudia aktivizujú.
Bol január 2010 a zrazu mi volal pán Matovič. Poďakoval za dodané podpisy za referendum a oznámil mi, že mnoho ľudí zo Slovenska mu mailuje, prečo ide len do referenda, prečo nejde priamo do parlamentných volieb v júni 2010. A že čo ja na to.
Nuž čo ja?! Zamyslel som sa. Poznamenal som, že za pol roka asi stranu, ktorá by mala 5 % vo voľbách, nezaloží. A najhoršie by bolo, keby ich hlasy prepadli, to by bolo veľmi zlé. To sa nemôže stať.
Súhlasil, ale predsa len si chcel nejako otestovať, ako vnímajú ľudia na Slovensku jeho články v novinách, či sa dá na niečom stavať. Navrhol mi, či by sa nedalo opýtať vtedajších opozičných strán (SDKÚ, SMK a KDH), či by nevzali na kandidátku nejakých obyčajných ľudí. Pán Matovič uviedol, že nakoľko volič môže zakrúžkovať 4 ľudí, tak teda 4 obyčajných, a to tak, že jeden kandidát by bol za západné, jeden za stredné a jeden za východné Slovensko, no a on za Slovensko. Páčilo sa mi to, bolo to spravodlivé. Pán Matovič sa spýtal, či nepoznám nejakých straníckych funkcionárov z týchto opozičných strán a či by som sa ich na to neopýtal. Moja odpoveď bola, že poznám nejakých politikov za KDH v kraji, tak to s nimi môžem rozdiskutovať. Pán Matovič to uvítal a dodal, že on sa spýta tých zvyšných. Dobre, odsúhlasené. 
Nevedel som, komu každému a ako často pán Matovič volá, ale vedel som, že chce počuť aj môj názor, tak som mu ho teda dal. Šiel som teda zistiť, ako je to s KDH. Keď počuli požiadavku , tak sa pýtali, kto to je, aká skupina, akí obyčajní, čo za výmysly… nie, nedá sa. Dobre, zodpovedané.
Asi po týždni mi pán Matovič telefonoval, ako som dopadol. Zreferoval som mu negatívnu odpoveď a hneď som sa opýtal, ako dopadol on. Povedal, že nič moc. V SDKÚ sa pýtali, či nespadol z čerešne, a v SMK mu ani nerozumeli, takže nič. Pán Matovič mi pri tej príležitosti navrhol, či by sme neskúsili osloviť nejakú novú stranu v politickom spektre, ktorá má v preferenciách okolo 5 % a viac. Moja odpoveď znela, že dobre. Skonštatovali sme, že takou stranou je len strana SaS, ale tam sme mali problémy s legalizáciou marihuany, s registrovanými partnerstvami, násilnou odlukou cirkvi od štátu (celkove asi 9 bodov). Ekonomické a iné veci v ich programe korešpondovali aj s našimi predstavami, o ktorých sme debatovali v Prešove. Pána Sulíka, predsedu SaS, poznal pán Matovič pracovne (bol majiteľom firmy Fax Copy). Povedal, že ho osloví, a to aj s tými výhradami, čo máme, a ja som to telefonicky odobril.
Niekedy v období koncom januára až začiatkom februára 2010 pán Matovič mi znovu volal, že pán Sulík po dlhšej vzájomnej debate a uvažovaní súhlasí a ponúka 4 obyčajným cca 13., 25., 56. a 112. miesto na kandidátke liberálnej strany Sloboda a Solidarita (SaS). Reagoval som, že dobre, O. K. Pán Matovič však dal návrh, že on by chcel mať tých 4 obyčajných pokope, a to na samom konci kandidátky, lebo tam sú hlasy voličov najčestnejšie. Len ten, kto je presvedčený, že práve toho kandidáta chce mať za poslanca (lebo ho silne zaujal), si ho nájde a dá mu krúžok, hoci je na konci kandidátky. Musíme ľudí prebudiť, aby volili ľudí, nie strany. Na druhom konci telefónu tento návrh odobrujem a pán Matovič ide do druhého kola rokovaní s pánom Sulíkom.
Koncom februára 2010 mi pán Matovič znovu telefonoval, ako to dopadlo. Hovoril, že pán Sulík nakoniec súhlasil, aby všetci štyria boli presunutí na koniec ich kandidátky. Tak teda sú tam 3 babeny (ženy) a ja, povedal pán Matovič. Ja na to, že dobre. Ale povedzte mi, kto je za východ Slovenska, dajte mi jej meno, adresu a kontakt, aby som mohol ísť pomôcť, ak budem vedieť. Pán Matovič mi do telefónu ešte raz zopakoval: 3 babeny a ja. Dobre, pán Matovič, odpovedám mu, počul som. Dajte mi kontakt na tú, ktorá je za východ! A pán Matovič vtedy povedal: a vy, pán Fecko, nechcete ísť? 
Prosím? Veď ja som doteraz v žiadnej politike ani strane nebol, povedal som. No veď práve preto, že ste nikde neboli, odvetil pán Matovič. 
Opýtal som sa, koľko času mám na rozmyslenie. Odpoveď znela, že 48 hodín. Dobre, ozvem sa. Ukončujem telefonát.
    Doma teda, poďme, zvolaná rodinná rada, lebo vstupom do politiky sa vám život rodinný aj pracovný prevracia naruby, úplne naopak. Sedíme a rozhodujeme: ja, Mária, syn Michal a dcéra Katarína. S manželkou Máriou konštatujeme, že deti nám už z plienok vyrástli a čoraz viac sú samostatnejší (koniec základnej a koniec strednej školy), takže v tomto smere by to nemusel byť problém. Zo stránky pracovnej a odbornej (ja aj manželka robíme v štátnej správe na Pozemkovom úrade v Prešove) sme zažili už všetkých ministrov a pri zákonoch o pozemkoch, ktoré prerokovávala NR SR od roku 1991, keď vznikli pozemkové úrady, sa nám nepodarilo presadiť zmenu ani len dvoch slov. Pritom nás stále ministerstvo vyzývalo, aby sme ako štátni zamestnanci pravidelne dávali podnety. Celé litánie, celé knižky sme písali a nič, nič a zase nič. Tak sme sa teda v rodine rozhodli, že keď Pán Boh dá, tak pokúsim sa im to povedať, tým múdrym poslancom v parlamente, priamo mojimi ústami – so skúsenosťami 20-ročného pracovníka v štátnej správe –, aké voloviny tam navrhujú a prijímajú.
    Takže na začiatku marca 2010 som volal pánu Matovičovi, že ponuku prijímam. Pán Matovič z tých, čo okrem seba nominoval za Obyčajných ľudí, poznal dve osoby: Jozef Viskupič z Trnavy bol jeho bratranec a Erika Jurínová z Nižnej na Orave zase jeho zamestnankyňa – regionálna vedúca v Region Presse na Orave. Neznámy som preňho bol prakticky len ja, ako sa hovorí, výstrel do tmy.
    Deň s veľkým D nastal pre Obyčajných ľudí 11. marca 2010, keď sme sa všetci štyria po prvýkrát, na týždeň stretli u Eriky Jurínovej v Nižnej na Orave a konštatovali, že mohli by sme sa pustiť do spoločného reformného diela aj v slovenskej politike. Pokúsiť sa ju poľudštiť, aby nezávislí mohli kandidovať do NR SR a aby tam prevládol zdravý gazdovský rozum. A hlavne zabrániť politikom rozkrádať túto krásnu krajinu. Samozrejme do Nižnej sme neprišli klebetiť, ale makať k našej „prvej“ predvolebnej kampani do NR SR. Voľby boli 10.6.2010. Igor Matovič spustil hneď, že eviduje cca 2300 nevybavených telefonátov a cca 3300 mailov zo strany občanov SR, ktoré adresovali jeho linke obyčajných ľudí. Otázka z jeho strany znela kto si čo vezme na vybavenie. Dohodli sme sa rýchlo: Igor berie maily na dovybavenie a my traja (Erika, Jofo a Martin) berieme vybaviť telefonáty. Igor odišiel späť do Trnavy robiť a my ostatní sme ostali u Eriky v Nižnej na Orave. Na každého vychádzalo niečo cez 700 telefonátov vybaviť za týždeň! No, dobrá fuška. Ako sme si zistili tak profesionálna sila v telekomunikáciách má normu okolo 40 telefonátov denne. U nás to vychádzalo okolo 100. Super. No nič pustili sme sa do toho s chuťou a telefonovali sme spätne našim občanom. Konštatovali sme, že mnohí z nich podľa hlasových prejavov boli v menšom, väčšom šoku, keď sa dozvedeli, že ich oslovujú kandidáti na poslancov do NR SR. Väčšinou na druhej strane linky boli dôchodcovia. Práca myslím si nám išla od ruky, neflákalo sa a vybavili sme do týždňa okolo 800-900 telefonátov všetci dokopy ak sa nemýlim. Takže začiatok zárodku nášho hnutia ako remeň, rovnými nohami do práce a ako sa ukázalo nie márnej. Igor tiež zamakal a ak sa nemýlim, tak podstatnú časť mailov tiež vybavil. 
Nakoľko sme kandidovali na listine SaS, tak som sa postupne zoznámil hlavne s prešovskými saskármi. Mali sme niekoľko stretnutí v Prešove, boli sme aj na ich sneme všetci štyria v Košiciach. Brali nás normálne, že sme tam na kandidátke niekde dolu nejakí štyria. Kampaňovalo sa aspoň u nás osve, ja som bol keď prišiel  SaS autobus do Prešova tiež tam a debatoval som s ľuďmi s našou víziou obyčajných ľudí. Myslím, že ľudia to chápali a držali palce. Samozrejme, že gro práce a hlavne reklama bola na Igorovi cez jeho noviny Region Press. Takže v teréne to už bolo iba treba premeniť na drobné a zhmotniť to cez naše osoby. 
Myslím si, že sme sa správali voči kandidátom SaS kolegiálne, nevyvolávali roztržky a skôr sa snažili ich program obohatiť o naše myšlienky a to hlavne možnosť kandidovať do NR SR za poslanca aj nezávislým kandidátom, nielen straníckym. Toto bola a aj je naša DNA. Je to predsa diskriminačné voči našim občanom  aby nemohli kandidovať ako nezávislí do NR SR keď do komunálnych volieb môžu aj do volieb samosprávnych krajov môžu! Všetky požiadavky ktoré boli zo strany SaS na nás ako kandidátov sme splnili. Napr. uviesť svoj majetkový stav, byť iba na jednej funkcii ak sa stane poslancom apod. Finančne našu kampaň zastrešoval Igor Matovič so svojimi peniazmi a myslím, že to bolo niečo cez 100 000 eur. Bral to na svoje triko. 
Termín volieb sa pomaly blížil a ja som ako štátny zamestnanec mal nárok na 21 dní voľna na volebnú kampaň. Samozrejme, že som to využil a spolu s manželkou Máriou, dcérou Katkou a 3 pomocníkmi (stredoškolákmi) sme roznášali noviny z Region Pressu do obcí v okrese Prešov a Sabinov, kde neboli oficiálne distribuované. Myslím, že okrem 4 obcí pod Slánskymi vrchmi sme všetky obce rozniesli a výsledok bol cca 16 500 ks umiestnených novín osobne v poštových schránkach. Boli to zaujímavé dni, kedy sme sa mohli aj osobne stretnúť s ľudmi, prehodiť pár slov a povzbudiť ich aby išli voliť a niečo zmeniť v tejto republike. Niektorí kvitovali, že vzniká nejaká nová iniciatíva aj v politike a dokonca tí, ktorí boli pri zrode nejakých strán doteraz, chceli odovzdať svoje skúsenosti, aby sme sa vyvarovali chýb. Zároveň boli ochotní pomenovať konkrétnych ľudí a lotroviny ktoré napáchali keď sa dostali za poslancov a na nich „robotníkov z terénu“ sa zhlboka vykašľali (ZRS, SOP, ANO...).
Tak ako to je dané v zákone o voľbách, ešte 2 dni pred termínom volieb môže štatutár strany korigovať kandidátnu listinu. „Vraj“ aj na kandidátke SaS boli 2 osoby na odstrel a to Jurinová a Fecko. Takže keď som išiel do volebnej miestnosti v danú sobotu voliť nevedel som, či p. Sulík nás tam nechal alebo nie. Áno, chválabohu, nechal nás tam.

A tak prišiel 12. jún 2010, deň volieb do 5. Volebného obdobia NR SR. Pre nás deň pravdy, či Igora Matoviča myšlienky majú alebo nemajú nejakú odozvu v národe slovenskom. Či naša snaha a práca bola daromná, nezvládnutá a zbytočná alebo naopak. Dúfali sme, že aspoň Igor Matovič sa tam dostane, prekrúžkuje sa.  A div sa svete !
Igor Matovič  zo 150 –teho miesta na kandidátke SaS sa počtom krúžkov 38 429 dostal na jej konečné 4. miesto,
Erika Jurinová zo 149-teho miesta na kandidátke SaS sa počtom krúžkov 29 210 dostala na jej konečné 5. miesto,
Martin Fecko zo 148 –teho miesta na kandidátke SaS sa počtom krúžkov 26 185 dostal na jej konečné 6. miesto,
Jozef Viskupič  zo 147 –teho miesta na kandidátke SaS sa počtom krúžkov 24 353 dostal na jej konečné 7. miesto.
Bol to šok asi nielen pre nás , ale aj pre celú politickú scénu Slovenska , aj občanov a ja k tomu dodávam, že stal sa zázrak. Pre mňa určite! Viete, ja som už nemal byť na tomto pozemskom svete. Keď som mal okolo 6 rokov ...

                                                                           (... pokračovanie už čoskoro )

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?